Fínsko

Archeologické nálezy dokazujú, že oblasť, ktorá dnes patrí Fínsku, bola obývaná už v 8. tisíročí pred Kr. počas doby kamennej, keď sa stiahol ľadovec po poslednej dobe ľadovej. Predpokladá sa, že prví obyvatelia boli lovci-zberači, ktorí žili hlavne z toho, čo ponúkal les a more. Hrnčiarstvo je doložené už zo šiesteho tisícročia pred Kr.

Rozšírenie azbestov a mastencov z východného Fínska a nálezy kremeňa z južnej Škandinávie a Ruska, dlát od Onežského jazera a hrotov oštepov zo severnej Škandinávie potvrdzuje existenciu čulého výmenného systému. Dnes sa usudzuje, že ugrofínsky hovoriaci obyvatelia prišli do Fínska počas doby kamennej, pravdepodobne už medzi prvými mezolitickými osadníkmi. Príchod halapartňovej kultúry do južného Fínska okolo roku 3200 pred Kr. sa pokladá za začiatok poľnohospodárstva. Aj napriek tomu lov a rybolov ostal dôležitou súčasťou hospodárenia, najmä v severných a východných častiach krajiny.

Doba bronzová (1500 – 500 pred Kr.) a doba železná (500 pred Kr. – 1200) boli v znamení rozsiahlych kontaktov so Škandináviou, severným Ruskom aPobaltím.

Takmer sedemstoročná príslušnosť Fínska k Švédskemu kráľovstvu sa tradične spája s rokom 1154 a údajným príchodom kresťanstva spolu so švédskym kráľom Erikom. Podľa archeologických záznamov ale bolo veľa fínskych obyvateľov kresťanmi už predtým. Švédčina sa stala dominantným jazykom administratívy a výuky. Fínčina, v ktorej sa tlačila aj náboženská literatúra, zostala jazykom obyčajných ľudí.

V rokoch 1808-1809 Fínsko dobyli armády ruského cára Alexandra I.. Ruský cár, uvedomujúc si väzby na Švédsko a odlišnú kultúru, ustanovil Fínsko ako veľkovojvodstvo v personálnej únii s cárskym Ruskom. Aby ruština nahradila švédčinu a aby sa popretŕhali citové väzby so Švédskom, cársky dvor a fínska vláda začali presadzovať fínčinu. Pridalo sa tiež silné nacionalistické obrodenecké hnutie. Míľnikom nasledujúceho vývoja bolo v roku 1835vydanie národného eposu Kalevala. Fínčina získala rovnoprávnosť so švédčinou v roku 1892.

Krátko po revolúcii v Rusku, 6. decembra 1917 Fínsko vyhlásilo samostatnosť, boľševické Rusko ju do mesiaca uznalo. Rusko-fínske vzťahy však skomplikovali občianske vojny v Rusku a vo Fínsku, expedície fínskych nacionalistických aktivistov do Karélie a do Aunusu a naopak útoky intervenčných jednotiek ruských boľševikov posielané najmä do oblasti Viipuri. Hranica medzi Fínskom a Ruskom bola prvýkrát potvrdená Tartskou dohodou v roku 1920.

Sociálne rozdiely medzi vládnucou a pracujúcou triedou boli vo Fínsku väčšie ako v iných porovnateľných krajinách. Do 19. storočia existovala zrejmá jazyková bariéra, potom sa počas 19. storočia vo Fínsku vytvorila univerzitne vzdelaná meritokracia, ktorá sa cítila byť pravou reprezentáciou národa, pretože hovorila rovnakým jazykom, a pretože veľká časť z ich predkov skutočne bola chudobnými roľníkmi.

V roku 1918 krajina prešla krátkym, ale trpkým obdobím občianskej vojny, ktorá poznačila domácu politiku na mnoho rokov. Vo vojne proti sebe stáli vzdelaná trieda, podporovaná početnou skupinou malých farmárov a cisárskym Nemeckom, a nemajetní vidiečania a robotníci v priemysle, ktorí si pripadali bez politického vplyvu napriek tomu, že od roku 1906 mali všeobecné hlasovacie právo.

Počas Druhej svetovej vojny Fínsko dvakrát bojovalo so Sovietskym zväzom, ktorý ho napadol. Prvý krát v Zimnej vojne v rokoch 1939 až 1940 a znovu vPokračovacej vojne od roku 1941 do roku 1944, ale teraz už s podporou nacistického Nemecka. Na túto vojnu nadväzovala Laponská vojna v rokoch1944 až 1945, keď Fínsko prinútilo Nemecko k odchodu zo severného Fínska.

Dohody so Sovietskym zväzom z rokov 1947 a 1948 obsahovali záväzky a obmedzenia Fínska voči Sovietskemu zväzu a tiež ďalšie územné ústupky (v porovnaní s Moskovskou mierovou dohodou z roku 1940).

Po Druhej svetovej vojne sa Fínsko ocitlo v šedej zóne medzi Západom a Sovietskym zväzom. „YYA dohoda“ (Fínsko-sovietsky pakt priateľstva, spolupráce a vzájomnej pomoci) dávala Sovietskemu zväzu možnosť vplyvu na fínsku domácu politiku. Mnoho politikov, ako napr. prezident Kekkonen(1956 až 1981), využívalo tieto vzťahy s Moskvou na riešenie vnútrostraníckych sporov, čo malo za následok, že Sovietsky zväz mal ešte väčší vplyv. Iní ľudia tvrdohlavo pracovali, aby čelili komunistom.

Rozpad Sovietskeho zväzu roku 1991 Fínsko prekvapil a spôsobil ekonomickú krízu, ale po ňom Fínsko mohlo nabrať nový kurz. Roku 1995 tak vstúpilo do Európskej únie. Fínsko v EU, na rozdiel od ostatných severských štátov, ktoré podporujú konfederalizmus, podporuje federalizmus.

10 Responses to “Dejiny Fínska”